Má etika šancu vo svete konzumu?
Keby si len ľudstvo vedelo dať pokoj a prestalo neustále po niečom túžiť, bol by svet oveľa lepším miestom. Táto myšlienka je znova v móde, napríklad na Harvardovej univerzite, kde sa predáva kniha z názvom „Má etika šancu vo svete konzumu?“ Samozrejme, odpoveď je negatívna. Budhizmus stáročia sľubuje osvietenie oslobodením sa od túžob, západný svet má rád príbehy o Diogenovi. Tento muž žil tak skromne, že ho obdivoval i sám Alexander Veľký. Filozofa, žijúceho v sude, navštívil a spýtal sa ho, či si niečo želá, na čo mu Diogenes odpovedal: „Ustúp mi zo slnka!“
Na jednej strane je pochopiteľné, že ľudia v ekonomicky ťažkých časoch vyzývajú k obmedzeniu spotreby a tak robia z núdze cnosť. To ich chráni nielen pred exekútormi, ale najmä pred stratou tváre. Dáva to však priestor aj ekologickým maniakom – takzvaným „objímačom stromov“, ktorí z princípu každý nákup považujú za hriech. Podľa nich by sme všetci mali chodiť oblečení v eko bavlne pochádzajúcej z krajín tretieho sveta. Prať by sme mohli tak dva krát do roka, aj to bez použitia mydla, aby sme neznečistili spodné vody a nemíňali elektrinu. Používanie igelitových tašiek sa pre nich rovná uctievaniu satana. Títo záchrancovia sveta lezú na nervy až tak, že sa im podarí vytočiť aj inak mierumilovných päťdesiatnikov.
Títo provokatéri sú však otravní najmä preto, lebo askézu nám nepribližujú ako nutnú reakciu na nadmerné využívanie obmedzených zdrojov, ale ako jedinú cestu k osobnému šťastiu a celosvetovému mieru. Ich hlavnými argumentmi sú: „Spoločnosť propaguje nakupovanie ako prísľub spasenia. Kultúrnou mantrou sa stala definícia osobnosti prostredníctvom obchodných značiek, údajne jedinej stabilnej veci v inak nevypočítateľnej súčasnosti. Ale ani značkové výrobky už nie sú viac trvácne, všetko je dnes len na jednu sezónu a na jedno použitie, čo sa do nás vrylo tak hlboko, že za vymeniteľných považujeme aj ľudí. Už viac nevlastníme veci, ale veci vlastnia nás.“
Takýto názor neznie zle, ale pravdivý je len sčasti. Bez spotreby niet rastu a bez neho ako prví trpia tí najslabší – a príroda. Čo nám súčasná kríza iba potvrdzuje. Kto má dieťa, ktoré nedokáže zaspať bez obľúbenej hračky, vie svoje o hlbokom vzťahu medzi človekom a vecou. Rovnako ako tí, ktorí čítajú a skladujú knihy, aj keď ich potom pri sťahovaní musia ťahať hore schodmi. Existujú ľudia, ktorí pri požiari ako prvé zachraňovali umelecké diela. Veľa ľudí celý život nosí ten istý šperk a dôvodom nie je jeho cena. Jeden môj priateľ jazdí na Porsche, ktoré má toľko rokov, čo on sám. Aby mu ešte pár dekád vydržalo, dal ho celé pozinkovať, hoci ho to stálo toľko ako nové malé auto nejakej japonskej značky. Ďalší už roky používa ten istý mobil, prvú Motorolu RAZR a tvrdí, že doteraz krajší telefón nenašiel.
Množstvo rodín uchováva vianočné ozdoby po generácie a na Štedrý večer je na vrchole jedličky zapichnutý ten istý starý anjel. Videl som ženy plakať, keď sa im rozbil krištáľový pohár, ktorý zdedili. Pre zasvätených majú staré počítače Apple kultový status. Veľa známych daruje veci, čo dlho nevydržia, ako víno, čaje, čokoládu, vzácne oleje alebo parfum, zaplatia však za ne oveľa viac, ako takéto veci bežne stoja.
Z toho vyplýva, že otázka, či je život naplnený alebo prázdny, šťastný alebo nie, okrem uspokojenia základných potrieb, nemá nič do činenia s vecami, ktoré vlastníme. Byť človekom znamená aj, že sa vyjadrujeme prostredníctvom vecí. Áno, predstava „nakupujem, teda som“, je od idiotov pre idiotov. Normálni ľudia to vnímajú inak – „mám, tak sa z toho teším“.
