Prispôsobený dizajn oslovuje strednú vrstvu
Peter Littmann pre HN : Pre dizajn platí to isté, čo pre futbal, politiku či šoférovanie: kto sa aktívne nepodieľa, vie vždy všetko lepšie. Keď ide o oblečenie, v každom z nás je ukrytý Karl Lagerfeld, v otázkach lopty sa zmeníme na Ronalda, v aute sa z nás razom stane Lewis Hamilton. O politike ani nehovorme.
Všetci sú odborníci
Steven Faerm, riaditeľ svetoznámej školy Parsons SchoolforDesign vNewYorku, sa k tomu vyjadril:„Dnes žijeme vo svete, kde môže ktokoľvek robiť čokoľvek, ak sa jeho meno stalo značkou, nezáleží na tom, či je na to kvalifikovaný, alebo nie, a to ma znepokojuje.“ Otázkou zostáva, či je jeho znepokojenie spôsobené starosťami o kvalitu produktu, alebo tým, že on a jeho škola strácajú na dôležitosti, keď sa každý môže vyšvihnúť na návrhára?
Pretože presne to sa deje. Pritom nejde ani tak o to, že Lindsay Lohanová, Madonna alebo Kate Moss si tiež navrhnú nejakú tú sukničku, lež o masové hnutie. To, že si zákazníci môžu v Nike objednať „vlastnej osobnosti prispôsobené“ tenisky, vo firme Ray Ban slnečné okuliare vo svojej obľúbenej farbe a vo Fiate „individuálne“ fabrikované Cinquecentos, je známe. No teraz prichádza „Custom made 2.0“. Napríklad Digital Forming, tím dizajnérov a vývojárov softvéru z Londýna, vytvoril program, v ktorom môže každý navrhnúť predmety dennej potreby online – misky, vázy, perá alebo aj lis na citrón.
„Demokratizácia osobných predmetov“ je cieľ a motto webstránky www. ucodo. com: hneď ako používateľ dokončí svoj „user co-designed object“, vyrobia ho v želanom náklade a doručia tvorcovi.
Prispôsobené výrobky
Profi-dizajnéri sa trasú. Jasné, že popritom vznikne aj kopa odpadu: perá v tvare zmutovaných vetiev alebo vázy, čo vyzerajú ako vesmírne lode. Ale je skutočne dobré len to, čo pochádza od odborníkov? Veď nie každá somarina sa musí dostať na parížsku módnu prehliadku.
Doteraz sme nachádzali „personalizované“ produkty výlučne na okraji spoločnosti. Úplne hore, kde si superboháči dávajú stavať jachty so zlatými vodovodnými kohútikmi, limuzíny so zabudovanou vírivkou a obrovské vily s gréckymi stĺpmi – dizajnéra si totiž možno kúpiť, ale vkus nie. A úplne dole: v mnohých oblastiach sveta musí sila inovácie vypomôcť pri nedostatku kapitálu. Na Kube vznikajú zo zbúchaných vrakov kvázi nové autá, v Thajsku slúžia vyradené motory na pohon ručne vyrobených rybárskych člnov, Vietnamci zmajstrujú z holandského bicykla povoz na prepravu celej rodiny.
Dnes sa však produkty „spoločného dizajnu“, pri ktorých doslova každý môže prispieť svojou troškou do mlyna, stávajú fenoménom strednej vrstvy.
Jednak sú ľudia rozmaznaní a masový tovar ich nudí, na druhej strane mnoho vecí vo výkladoch obchodov je proste škaredých. Nemálo výrobkov, ktoré vzniknú medzi pospolitosťou, je prvotriednych a v doslovnom zmysle slova demokratických, napríklad open source softvér či mnohé aplikácie pre iPhone, ktoré tvorí scéna.
Viac kvality
Prináša to jednoducho doba, že používatelia majú čoraz väčšie slovo. Minimálne sa nám tento dojem natláča, aspoň podľa knihy Design meets disability od Grahama Pullina. Produkty pre ľudí s postihnutím navrhujú totiž takmer vždy len inžinieri, ktorí sami so žiadnym postihnutím žiť nemusia. Ale dá sa to aj inak. Keď aktivistka Aimee Mullins, ktorá nielenže má amputované obe nohy, ale bola dlho aj najrýchlejšou bežkyňou paralympiády, zažiarila na party s elegantným, špeciálne pre ňu navrhnutým párom protéz, povedala jej jedna kamarátka:„Och, Aimee, to ale nie je fér!“
Pullin tiež pôsobivo opisuje, čo sa napríklad stane, keď sa nepočujúci zapoja do procesu tvorby počítačov riadených hlasom, ako to zrealizovala dizajnová firma IDEO. Vznikol prístroj, ktorý je lepší pre všetkých, nielen pre ľudí s poškodeným sluchom. Vlastné marketingové iniciatívy béčkových hviezd, kopiace sa okolo produktov, však naozaj nepotrebuje nikto.
